Dream come True part.10

Ešte v ten večer z pohľadu Louisa:

„Bože môj to čo tu Christine napadlo za hovadinu. Ale, nebolo to zlé. Ešte nikdy som nevidel Zayna takého zmachleného. Musím uznať, že tá Christine ma zmysel pre humor.“ hovoril som si.  

Tak ľudia ja už idem hore som vážne unavený. Musel som ich oklamať aspoň trošku, keďže som musel odísť kvôli tomu, že Danielle chcela niečo odo mňa. Síce som nevedel čo. Zapol som si skype a už som s ňou hovoril. Bol som trochu zmetený, že prečo chce so mnou hovoriť cez skype, ale tak čo ja nespravím pre niekoho. 

„Ahoj Danielle.“ 

„Ahoj Louis. Prepáč, že ťa otravujem, ale neboj sa nie je to nič dôležité.“ 

„Však v pohode, ja to chápem a o čo vlastne ide?“ 

„Noo, tak asi o to, že zavolaj mi prosím ťa Liama sľúbil mi, že budeme dneska spolu skypovať, ale nejako asi zabudol tak chcem vedieť, čo sa stalo.“ 

„Ahaa, no tak ja ti ho zavolám. Však neboj ja mu to vytmavím, že na takéto niečo zabudol. Tak idem preňho.“

Keď som išiel po Liama tak Liam bol akýsi sklamaný. Nevedel som čo sa to tu deje medzi nimi tak aby som bol konečne v obraze tak som sa na všetko opýtal Liama. 

„Tak Liamm nezabudol si len tak náhodou na niečo?“ 

„Čooo? A načo?“ 

„ Tak napríklad telefonovať cez skype s Danielle?“ 

„Noo, ak mám pravdu povedať tak nie nezabudol, ale veď ešte nieje desať hodín, či už je? A moment ty odkiaľ vieš, že ja mám telefonovať dokonca cez skype z Danielle? Hmmm?“ 

„Haha, tak vieš mám tajné zdroje čo ti poviem. Však poď za mnou a uvidíš.“ 

Obaja sme vyšli do mojej izby a tam Liam videl Danielle v obrazovke. Takým strašidelným pohľadom sa na mňa pozrel až som sa zľakol. 

„Ahoj Dann. Čo tu robíš?“ 

„Tak Liammko môj, čo tu tak asi, že robím pozri sa asi, že koľko je hodín zlatko moje. Zase si zabudol ako vždy!!“ 

Ja som sa tam začal pučiť na zemi ako malý, nemohol som z toho, ako sa Liam červená normálne ako paradajka. Tak dobre, dobre deti ja vás tu nechám a idem do svojej izby. No počkať, ale ja som vo svojej izbe takže Liam prosím.- mierne som naňho vyškeril. Liam to samozrejme pochopil a odišiel. Ja som si konečne mohol vydýchnuť z namáhavého večera a šmaril som sa do postele.

Na ďalší deň z pohľadu Mallory:

Ráno som sa zobudila do krásneho slnečného dňa. Chvíľku som si poležala ešte v teplučkej perinke. Síce som vedela, že musím ísť do školy, ale absolútne sa mi tam nechcelo. Videla som, že aj Christine je hore, ako som videla tak aj jej sa nejako nechcelo z postele. Však asi všetci poznáte tie rannejšie vstávanie, keď sa vám nechce ani pohnúť a vy viete, že proste musíte vstať do ďalšieho a ďalšieho dňa. Strašne moc som sa tešila na tento deň pretože pôjdem na večeru s Niallom Horanom. Túto vetu som si stále dookola rozprávala ako trafená. Ale tak kto by nebol šťastný však takéto veci sa nestávajú každý deň. Nakoniec som sa nejako premohla a postavila sa. Hneď potom ako som sa zobudila tak som si išla dať moju obľúbenú rannejšiu sprchu. Po sprche som sa rýchlo oblieka, jemne namaľovala a mohla som vyraziť do kuchyne sa najesť.

Z pohľadu Christine:

Keď som sa už konečne zobudila a Mallory odišla sa najesť do kuchyne, tak som sa aj ja išla prichystať do školy. Tak sa mi tam nechcelo, ale musela som sa premôcť keďže škola je povinná. Rýchlo som sa osprchovala, umyla a mohla som ísť dole za Mallory. Videla som že Mallory si dala sendvič s džemom a bola som milo prekvapená že nachystala aj mňe.

„Mally tak toto bolo od teba milé som nečakala že aj mňe nachystáš raňajky.“ 

„Aalee, to bola maličkosť.“ rozprávala som s plnými ústami. 

„Tak ďakujem teda.“ 

„Nemáš začo.“ 

Obidve sme sa na seba zahanbene pozerali. Nevedeli sme si čo si máme povedať. Bolo tam také mierne ticho ale tak však sme sa nepoznali tak sa čudujme. Nakoniec som sa jej ja spýtala. 

„Tak Mally, čo ideš dneska robiť?“ 

„Noo, tak bohužiaľ musím ísť do školy, čo sa mi nechce a potom keď prídem domov tak pojdem asi nakupovať nechcela by si ísť so mnou? Ja to tu moc nepoznám, keďže som tu tiež ako ty len 1deň.“ 

„Do školy? A na akú školu ideš? Lebo aj ja idem teraz do školy tak by sme mohli ísť spolu. Tak dobre teda tak pôjdem už sa teším.“ 

„Noo, tak ja chodím na University College London neviem či to poznáš. Tak fajn tak hneď so školy sa tu môžeme stretnúť a ísť sa pokochať Londýnom. Ale najskôr pôjdeme do nejakého obchodu pretože si potrebujem kúpiť nejaké pekné šaty na večeru s Niallom, keďže žiadne nemám.“ 

„Čože? Tak toto my asi neuveríš, ale aj ja chodím na tú istú školu. Tak toto je ale riadna náhoda ti poviem. Na rande? To akože fakticky? Si rob so mňa srandu, bože môj sa máš. Kiež by som aj ja chodila s Harrym.“ smutne som sa pozrela. 

„Aale, to vážne tak toto nie je náhoda ale osud! No, na rande. Ale prosím ťa uvidíš, že zachvílku budete spolu chodiť veď som videla, ako na teba včera zazeral.“ 

„Myslíš? Lebo ja si nemyslím.“

„Uvidíš, dôveruj mi.“ 

„Tak dobre keď to hovoríš ty.“ smutne som si vydýchla. 

„Noo, tak už poďme lebo nestihneme tu školu.“

Obe sme sa zasmiali akoby sme vedeli, že to vážne nestihneme. Rýchlo sme dojedli raňajky a nechali sme chalanom lístok na stolíku aby nám nič nechystali. Potom sme sa rýchlo obliekli a mohli sme vyštartovať do novej školy. Do školy sme nemali ani nejako ďaleko. Bola som aj tak trocha milo prekvapená, že sme tú školu vôbec našli, keďže už nám hrozilo, že tam netrafíme ale tak nakoniec sme trafili.  

 
Takto nejako si predstavujem Mallory.