Ešte v ten večer z pohľadu Louisa:
„Bože môj to čo tu Christine
napadlo za hovadinu. Ale, nebolo to zlé. Ešte nikdy som nevidel Zayna takého
zmachleného. Musím uznať, že tá Christine ma zmysel pre humor.“ hovoril som
si.
Tak ľudia ja už idem hore som vážne
unavený. Musel som ich oklamať aspoň trošku, keďže som musel odísť kvôli tomu,
že Danielle chcela niečo odo mňa. Síce som nevedel čo. Zapol som si skype
a už som s ňou hovoril. Bol som trochu zmetený, že prečo chce so mnou
hovoriť cez skype, ale tak čo ja nespravím pre niekoho.
„Ahoj Danielle.“
„Ahoj
Louis. Prepáč, že ťa otravujem, ale neboj sa nie je to nič dôležité.“
„Však v pohode,
ja to chápem a o čo vlastne ide?“
„Noo, tak asi o to, že zavolaj
mi prosím ťa Liama sľúbil mi, že budeme dneska spolu skypovať, ale nejako asi
zabudol tak chcem vedieť, čo sa stalo.“
„Ahaa, no tak ja ti ho zavolám. Však
neboj ja mu to vytmavím, že na takéto niečo zabudol. Tak idem preňho.“
Keď som
išiel po Liama tak Liam bol akýsi sklamaný. Nevedel som čo sa to tu deje medzi
nimi tak aby som bol konečne v obraze tak som sa na všetko opýtal Liama.
„Tak Liamm nezabudol si len tak náhodou na niečo?“
„Čooo? A načo?“
„ Tak
napríklad telefonovať cez skype s Danielle?“
„Noo, ak mám pravdu povedať
tak nie nezabudol, ale veď ešte nieje desať hodín, či už je? A moment ty
odkiaľ vieš, že ja mám telefonovať dokonca cez skype z Danielle? Hmmm?“
„Haha, tak vieš mám tajné zdroje čo ti poviem. Však poď za mnou a uvidíš.“
Obaja sme vyšli do mojej izby a tam Liam videl Danielle v obrazovke.
Takým strašidelným pohľadom sa na mňa pozrel až som sa zľakol.
„Ahoj Dann. Čo
tu robíš?“
„Tak Liammko môj, čo tu tak asi, že robím pozri sa asi, že koľko je
hodín zlatko moje. Zase si zabudol ako vždy!!“
Ja som sa tam začal pučiť na
zemi ako malý, nemohol som z toho, ako sa Liam červená normálne ako
paradajka. Tak dobre, dobre deti ja vás tu nechám a idem do svojej izby.
No počkať, ale ja som vo svojej izbe takže Liam prosím.- mierne som naňho
vyškeril. Liam to samozrejme pochopil a odišiel. Ja som si konečne mohol vydýchnuť
z namáhavého večera a šmaril som sa do postele.
Na ďalší deň z pohľadu Mallory:
Ráno som sa zobudila do
krásneho slnečného dňa. Chvíľku som si poležala ešte v teplučkej perinke.
Síce som vedela, že musím ísť do školy, ale absolútne sa mi tam nechcelo. Videla
som, že aj Christine je hore, ako som videla tak aj jej sa nejako nechcelo
z postele. Však asi všetci poznáte tie rannejšie vstávanie, keď sa vám
nechce ani pohnúť a vy viete, že proste musíte vstať do ďalšieho
a ďalšieho dňa. Strašne moc som sa tešila na tento deň pretože pôjdem na
večeru s Niallom Horanom. Túto vetu som si stále dookola rozprávala ako
trafená. Ale tak kto by nebol šťastný však takéto veci sa nestávajú každý deň. Nakoniec
som sa nejako premohla a postavila sa. Hneď potom ako som sa zobudila tak som si išla
dať moju obľúbenú rannejšiu sprchu. Po
sprche som sa rýchlo oblieka, jemne namaľovala a mohla som vyraziť do
kuchyne sa najesť.
Z pohľadu Christine:
Keď som sa už konečne
zobudila a Mallory odišla sa najesť do kuchyne, tak som sa aj ja išla
prichystať do školy. Tak sa mi tam nechcelo, ale musela som sa premôcť keďže
škola je povinná. Rýchlo som sa osprchovala, umyla a mohla som ísť dole za
Mallory. Videla som že Mallory si dala sendvič s džemom a bola som
milo prekvapená že nachystala aj mňe.
„Mally tak toto bolo od teba milé som
nečakala že aj mňe nachystáš raňajky.“
„Aalee, to bola maličkosť.“ rozprávala
som s plnými ústami.
„Tak ďakujem teda.“
„Nemáš začo.“
Obidve sme sa na
seba zahanbene pozerali. Nevedeli sme si čo si máme povedať. Bolo tam také
mierne ticho ale tak však sme sa nepoznali tak sa čudujme. Nakoniec som sa jej
ja spýtala.
„Tak Mally, čo ideš dneska robiť?“
„Noo, tak bohužiaľ musím ísť do
školy, čo sa mi nechce a potom keď prídem domov tak pojdem asi nakupovať
nechcela by si ísť so mnou? Ja to tu moc nepoznám, keďže som tu tiež ako ty len
1deň.“
„Do školy? A na akú školu ideš? Lebo aj ja idem teraz do školy tak
by sme mohli ísť spolu. Tak dobre teda tak pôjdem už sa teším.“
„Noo, tak ja
chodím na University College London neviem či to poznáš. Tak fajn tak hneď so školy sa tu môžeme
stretnúť a ísť sa pokochať Londýnom. Ale najskôr pôjdeme do nejakého
obchodu pretože si potrebujem kúpiť nejaké pekné šaty na večeru s Niallom,
keďže žiadne nemám.“
„Čože? Tak toto my asi neuveríš, ale aj ja chodím na tú
istú školu. Tak toto je ale riadna náhoda ti poviem. Na rande? To akože
fakticky? Si rob so mňa srandu, bože môj sa máš. Kiež by som aj ja chodila
s Harrym.“ smutne som sa pozrela.
„Aale, to vážne tak toto nie je náhoda
ale osud! No, na rande. Ale prosím ťa uvidíš, že zachvílku budete spolu chodiť
veď som videla, ako na teba včera zazeral.“
„Myslíš? Lebo ja si nemyslím.“
„Uvidíš, dôveruj mi.“
„Tak dobre keď to hovoríš ty.“ smutne som si vydýchla.
„Noo,
tak už poďme lebo nestihneme tu školu.“
Obe sme sa zasmiali akoby sme vedeli,
že to vážne nestihneme. Rýchlo sme dojedli raňajky a nechali sme chalanom
lístok na stolíku aby nám nič nechystali. Potom sme sa rýchlo obliekli
a mohli sme vyštartovať do novej školy. Do školy sme nemali ani nejako
ďaleko. Bola som aj tak trocha milo prekvapená, že sme tú školu vôbec našli,
keďže už nám hrozilo, že tam netrafíme ale tak nakoniec sme trafili.
Takto nejako si predstavujem Mallory.